Návštevnosť

pondelok, 31. marca 2014

Za cenu umenia, vzdávame sa umenia.

Viem že je to absolútne logické, ale stala som sa všetkým čoho som sa kedy bála.
Toľko som sa zameriavala na to čo nechcem, až to mám tu, presne tu, na zlatom podnose rozprestreté.
Nehovorím že nie som šťastná so svojím životom, s tým ako vyzerám a s ľuďmi v mojom okolí.Som nadmieru šťastná.
Viete, vždy som sa bála stereotypu.
Bála som sa že raz skončím v nejakej kancelárii, kde budem robiť každú možnú sekundu a budem neskutočne, šialene cítiť ako strašne tam nezapadám.A tu to máme!
Rada by som povedala "Môj život nieje vybavovanie objednávok, čakanie na výplatu, ohováranie majiteľky a čakanie na klientov."- avšak, zákon príťažlivosti je nemilosrdný.
Mám pocit že ľudia ako ja, majú jeden zásadný problém.Nikdy nemôžeme nič robiť len trochu.Nikdy nemôžeme prestať vtedy keď máme dostatok.Potrebujeme zo seba vyšťaviť úplne všetko, do poslednej kvapky.Potrebujeme vedieť že sme urobili všetko nad naše vlastné očakávania.A aj keď toho dosiahneme-nikdy to nieje dosť.
A preto miesto písania textov a cvičenia hlasiviek sedím za počítačom a vytáčam klientov.Smiešne, však?
Prefackajte ma niekto.
Okamžite.
Toto nieje cesta ktorou som sa vydala a toto nebude cesta po ktorej budem kráčať.
Cítim sa ako v akejsi zlej komédii keď hlučne dupocem po chodbe so starými kobercami a nadriadená ako obyčajne utrúsi nejakú sarkastickú poznámku na môj účet.Cítim sa ako jeden z tých ľudí, ktorým som vždy radila ako sa vysporiadať so životom.Každý večer ma bolí hlava a chce sa mi zvracať, chce sa mi utiecť.
Keby som tak vedela vydýchnuť, drahí priatelia.
Chcem tak veľa?
Chcem len tvoriť, spievať a mať slobodu, vlastný príjem, zodpovednosť za svoj život.
Komické na tom však je, že sa stávam otrokom svojho života miesto toho aby sme kráčali ruka v ruke, ako spriaznené duše, ako šialene zamilovaní milenci.Takí ktorí by nikdy jeden druhému cielene neublížili.
Už dosť.
Vyčerpaná bolehlavka
Milujem ťa nech si ktokoľvek

sobota, 29. marca 2014

Verím že každý nájde pokoj

Viem že to nieje pravdepodobné keď si vezmeme príklad z predchádzajúcej generácie.
Avšak stále v kútiku duše verím že každý príbeh má šťastný koniec.Verím že naše sny nezostanú pohodené na smetisku a že každý nájde vo svojej duši pokoj.
Tak aby sa nemusel báť.
Tak aby zaspával s pocitom harmónie.Alebo vzrušenia.
Aj to dievča s jazvami na stehnách, ktorej matka nedala tú pozornosť o ktorú tak veľmi stojí.Aj ten chlapec ktorého myseľ je zadymená mariánkou čoraz viac a viac.Aj ten mladý z ulice ktorý nevie nájsť cestu von z toľkého blúdenia.
Aj ty.Hoci si možno úplne normálny a nemáš nijaké viditeľné problémy.
Viem že sú moje myšlienky naivné a detinské.Bodaj by stále boli!Až po koniec mojich dní.
Bude to šťastný koniec.
Pretože som tu.
Pretože žijem.
A pretože mám neskutočnú, neuhasiteľnú slabosť na dobrodružstvá.


piatok, 28. marca 2014

Zdravím seba a vás

Myšlienka blogu vzkriesila v mojej hlave kdesi na pol ceste medzi unudením sa k smrti a nadvládou stresu nad tým že strácam čas absolútnymi hlúposťami.
To je totiž môj najväčší strach, môj najväčší nepriateľ.Neustále sa obávam že strácam čas a dni budú plynúť nepovšimnuté, nepodstatné a neproduktívne.

Keď som bola ešte mladá (rozumej, dvanásť rokov) (áno, žartujem) blogovala som jedna radosť.Vieš milý človiečik, také tie blogy kde si navzájom komentujete s inými blogermi, prednastavujete články, hráte sa, ste kreatívni a každú myšlienku sa snažíte zaznamenať s pocitom ako: ČO AK BY TO BOLO ZAUJÍMAVÉ PRE ČLÁNOK.
Stará fotka, hihi (schválne, uhádnite vek!)

Jednoducho ma už prestalo baviť byť tou ktorá stojí takpovediac v pozadí a napriek tomu že žijem neustále na 200%, žijem len pre seba a pre ten vzácny malý okruh ľudí okolo mňa.A nechcem aby to tak bolo.

A keďže je to úplne prvý článok, chcem sa na začiatok predstaviť:


-Volám sa Sofia Grigorova, teší ma.
-Mám sedemnásť rokov.
-Mám kapelu v ktorej je mojou úlohou písať texty a spievať.
-Na to aby som mohla normálne žiť a dýchať potrebujem cítiť že robím niečo užitočné.
-Tvorím piesne, poviedky, básne, motivačné texty a romány.
-Nemám a nebudem mať priateľa ani priateľku.
-Nie, momentálne nepočúvam metal a tvrdšiu hudbu naozaj len minimálne.
-Doslova sa štítim samoty a neustále potrebujem mať pri sebe nejakú spoločnosť.
-Som mini. 168cm a 47kg . 
-Som so svojím telom spokojná ale ak by som pribrala, veľmi by ma to potešilo.
-Mojím fetišom sú vysoké topánky.
-Už mi nič nenapadá, ak by vás čosi zaujímalo, pýtajte sa.
Aktuálna fotografia na záver, nech sa nepovie