Toľko som sa zameriavala na to čo nechcem, až to mám tu, presne tu, na zlatom podnose rozprestreté.
Nehovorím že nie som šťastná so svojím životom, s tým ako vyzerám a s ľuďmi v mojom okolí.Som nadmieru šťastná.
Viete, vždy som sa bála stereotypu.
Bála som sa že raz skončím v nejakej kancelárii, kde budem robiť každú možnú sekundu a budem neskutočne, šialene cítiť ako strašne tam nezapadám.A tu to máme!
Rada by som povedala "Môj život nieje vybavovanie objednávok, čakanie na výplatu, ohováranie majiteľky a čakanie na klientov."- avšak, zákon príťažlivosti je nemilosrdný.
Mám pocit že ľudia ako ja, majú jeden zásadný problém.Nikdy nemôžeme nič robiť len trochu.Nikdy nemôžeme prestať vtedy keď máme dostatok.Potrebujeme zo seba vyšťaviť úplne všetko, do poslednej kvapky.Potrebujeme vedieť že sme urobili všetko nad naše vlastné očakávania.A aj keď toho dosiahneme-nikdy to nieje dosť.
A preto miesto písania textov a cvičenia hlasiviek sedím za počítačom a vytáčam klientov.Smiešne, však?
Prefackajte ma niekto.
Okamžite.
Toto nieje cesta ktorou som sa vydala a toto nebude cesta po ktorej budem kráčať.
Cítim sa ako v akejsi zlej komédii keď hlučne dupocem po chodbe so starými kobercami a nadriadená ako obyčajne utrúsi nejakú sarkastickú poznámku na môj účet.Cítim sa ako jeden z tých ľudí, ktorým som vždy radila ako sa vysporiadať so životom.Každý večer ma bolí hlava a chce sa mi zvracať, chce sa mi utiecť.
Keby som tak vedela vydýchnuť, drahí priatelia.
Chcem tak veľa?
Chcem len tvoriť, spievať a mať slobodu, vlastný príjem, zodpovednosť za svoj život.
Komické na tom však je, že sa stávam otrokom svojho života miesto toho aby sme kráčali ruka v ruke, ako spriaznené duše, ako šialene zamilovaní milenci.Takí ktorí by nikdy jeden druhému cielene neublížili.
Už dosť.
Vyčerpaná bolehlavka
Milujem ťa nech si ktokoľvek
