We greet, we talk, we walk. And after we got lost in city, we
finally found the place we were looking for. The coffee shop, one of many of
those pro-hipsters places, with furniture from Ikea and not so low price. We order
some coffee. Let’s get to work:
Michal: Kedy sa uskutočnil ten posledný rozhovor? A o čom ste sa
vlastne rozprávali?
Sofia: Naposledy mi písal novinár z Nového Času či môže o mne
urobiť článok s vysvetlením že to bude predovšetkým o mne a o mojej tvorbe.Odpovedala
som kladne, veď prečo nie.Avšak bola som nemilo prekvapená keď mi poslal do
mailu otázky.Bolo ich osem- päť sa týkalo môjho otca a tri mňa.Na otázky
týkajúce sa môjho otca som z pochopiteľných dôvodov neodpovedala a zamerala som
sa hlavne na otázky mierené na moju osobu.O dva dni mi ktosi povedal že už
článok vyšiel a keď som si ho prečítala nemohla som uveriť vlastným
očiam.Jediné o čom sa písalo bol môj vzťah s otcom a o odpovediach ktoré som
napísala k téme "ja a moja tvorba" nepadlo ani slovo.Ani náznak.
Michal: Zhruba pred dvoma
mesiacmi si uviedla rozhovor pre Plus 7 dní a chcel by som ešte podotknúť že
budem absolútne úprimný a to isté očakávam aj od teba čiže otázka znie: Čo si
myslíš o tom rozhovore a ako podľa teba funguje systém týkajúci sa
"novinárčiny" na Slovensku?
Sofia: Rozhovor mi bol poslaný na autorizáciu
avšak nemôžem povedať že by som s ním bola absolútne spokojná.Asi si treba
zvyknúť na to že väčšina odpovedí bude vždy prekrútených aby pôsobili
zaujímavejšie.Myslím si že ľudia by nemali veriť všetkému a ak ich zaujíma čo
je pravda, stačí si otvoriť môj blog a tam si prečítať aká som a kto som.Často
som zaškatuľkovávaná kvôli svojmu výzoru pretože ľudia v tejto krajine si radi
ukážu prstom na niekoho kto si môže dovoliť to na čo oni nikdy nemali odvahu.Je
jednoduchšie si pomyslieť "Pozrime sa ako vyzerá, to je určite
blázon." ako danú osobu skutočne spoznať.Ľuďom nepríde zaujímavé (alebo
aspoň si to novinári myslia) že dievča ako ja by mohlo byť aj celkom inteligentné,
slušné, mohlo by čítať knihy a robiť niečo pre to aby sa v živote niekam
dostalo.Príde im jednoduchšie si pomyslieť že som namyslená (už to slovo je
absurdné) pretože mám otca speváka ktorého, podotýkam, nepoznám.A tým sa
dostávame k tomu že o svojom otcovi neviem nič, je to pre mňa cudzí človek.Žila
som s ním do troch rokov a v tomto veku si deti väčšinou príliš toho
nezapamätajú.
Michal: Čiže súhlasíš s tým že
celá novinárina čo tu momentálne máme, všetky články, všetok bulvár, nieje na
to aby ukázal ľuďom pravdu ale na to aby ich určitým spôsobom pobavil?
Sofia: Presne tak.Články sú prekrútené tak aby
vytvorili o človeku určitý obraz.A ľudia tomu obrazu veria.
Michal: A čo sa týka tvojej
tvorby, čo by si si vybrala ako prvé?Hudbu alebo literárnu tvorbu?
Sofia:Určite by som si vybrala hudbu.Aj keď
písanie je pre mňa neuveriteľne dôležité a myslím si že slovo samotné je
najsilnejšia moc čo mám.Od siedmych rokov píšem literárnu tvorbu avšak tak ako
niektorí ľudia potrebujú k životu sex, niektorí inú osobu, niektorí peniaze a
niektorí drogy-ja potrebujem pozornosť.Neviem si bez pozornosti ostatných
predstaviť život a chradnem keď tú pozornosť nemám.A spievaním si tú pozornosť
aj získam.Viem sa predvádzať a viem si zo seba vystreliť tak aby sa ľudia na
mne zabávali a preto by som si vybrala hudbu.
Michal: A čo konkrétne chceš
tou hudbou povedať?
Sofia: Posolstvo mojej hudby sa mení tak ako
sa mením ja.Pôvodné posolstvo bolo ukázať ostatným správnu cestu v živote a
pozitívny pohľad na svet avšak tak ako žiaden človek tak ani ja nemôžem stále
premýšľať len pozitívne.Vždy sú dobré a horšie obdobia.Čiže moja hudba
jednoducho vyjadruja mňa samotnú.Vždy keď zažijem nejaký silný zážitok, hneď si
sadnem ku počítaču a píšem pesničku.Píšem o ľuďoch ktorý na mňa nejakým spôsobom
zapôsobili, očarili ma a môžem ti povedať že by boli mnohí prekvapení o kom
všetkom som už napísala.
Michal: Takže taká kombinácia
zážitkov ktorými chceš vyjadriť svoje pocity nad danou udalosťou?
Sofia: Áno, presne tak.Mám taký
zlozvyk-opätovne sa do všetkých okolo mňa zamilovávam.Stačí že sa pár krát s
niekým stretnem, sadne mi povahovo a hneď som hlavou v oblakoch.A dokážem byť
takot zamilovaná do všetkých naraz.A z toho tvorím.Z toho ako na mňa tí ľudia
pôsobia.
Michal: Myslím si že je to v poriadku
čo sa týka umenia.A máš lásky na rozdávanie, to v tomto svete dosť chýba.
Sofia: Áno, nie vždy to tí ľudia pochopia.Vždy
so sebou nosím nejaké posolstvo, aj čo sa týka môjho výzoru.Kombinácia farieb,
ženských a mužských kúskov, líčenie- všetko v sebe nosí nejakú správu.Vidím
samu seba ako biele plátno na ktoré môžem každý deň maľovať.
Michal: Kedy si začala uvažovať
nad tým že sa staneš umelcom?Kedy si si uvedomila že máš potrebu niečo zo seba
dostať von a ukázať to ľuďom?
Sofia: Od malička.Všetci okolo mňa s tým vždy
počítali, vždy som vo všetkom mala absolútnu podporu a tvorím takpovediach
odkedy som.Najväčšiu podporu som vždy našla u svojej mamy, ktorá si mnou bola
vždy istá.Som strašne vďačná za to že ma vychovala takýmto spôsobom.Nikdy vo mne
nezabíjala žiadne nádeje, žiadne ciele.Nech som povedala že chcem byť
speváčkou, spisovateľkou alebo fotomodelkou-odpoveď bola vždy rovnaká: Výborne,
tak sa snaž a dosiahneš to.
Michal: Čiže tvoja mama ťa
podporovala v tomto snení a nechala ťa nech chodíš s hlavou v oblakoch.Pre
"normálnych" ľudí to je niečo úplne nepredstaviteľné vzhľadom na to
že veria v "realitu".Takže čo by si povedala na ten všeobecný názor
väčšiny že treba stáť nohami pevne na zemi a že si musíš stanoviť ciele ktoré
sú reálne uskutočniteľné?
Sofia: Myslím že ja tiež stojím nohami pevne
na zemi.Myslím si že samotný výraz "stáť nohami pevne na zemi"
znamená byť si vedomý svojimi schopnosťami, vedieť kam až sme schopní zájsť
.Veľa na sebe pracujem ako každý iný človek, od štrnástich sa učím techniku
spevu najsvedomitejšie ako je možné a veľmi dobre som si uvedomovala keď som
začala chcieť spievať že neviem zaspievať správne ani jeden tón.Uvedomovala som
si že som nevedela ani zakričať, môj hlas bol slabý a uzavretý a spievala som
doslova falošne.To však neznamenalo že som sa hneď vzdala toho čo som si
zaumienila.Myslím si že toto je najväčšia chyba ľudia robia.Nepočúvajú vnútorný
hlas ktorý im vraví čo by mali robiť, nejdú tam kam ich to ťahá.Ak vás to ťahá
k spevu, spievajte!Robte čokoľvek chcete aj keď na začiatku nebudete dobrí.O to
viac musíte zabrať aby ste sa vyrovnali tým čo sú od vás lepší, nesmiete sa
vzdať!
Michal: Takže by som to mohol nazvať tak že máš talent na to robiť to čo si zaumieniš?Súhlasíš si s tým že nemusíš mať nejaký konkrétny talent alebo že talent je síce dobrý ale nieje to zákad úspechu?
Michal: Takže by som to mohol nazvať tak že máš talent na to robiť to čo si zaumieniš?Súhlasíš si s tým že nemusíš mať nejaký konkrétny talent alebo že talent je síce dobrý ale nieje to zákad úspechu?
Sofia: Áno.Som si absolútne vedomá toho že nie
som žiadna Aguilera, musela som sa techniku spevu naučiť od základov a stále
ešte je čo robiť.Tón po tóne som si musela zafixovať do hlavy a samozrejme že
som hneď po prvej hodine nebola hotová popová speváčka.Nikdy to tak
nebude.Treba mať vytrvalosť a disciplínu a tie výsledky ktoré prídu potom budú
stáť za to.
Michal: A čo tvoj úprimný názor
čo sa týka hudby na Slovensku?Čo si myslíš napríklad o tom množstve talentových
súťaží čo tu teraz máme?
Sofia: Nuž, veľa ľudí sa ma pýtalo prečo sa do
jednej neprihlásim.A na to sú dva dôvody: prvý je že nechcem aby si ľudia
mysleli že som postúpila len vďaka svojmu menu, ak by som postúpila.A druhý je
ten že si myslím že by sa tam nemal prihlasovať nikto pretože tu na Slovensku
sú tie súťaže len o výsmechu.Neustále sa pozeráme len na to ako zosmiešňujú
jedného súťažiaceho za druhým a mne je nepríjemné sa na to dívať a už vôbec by
som tam nechcela účinkovať.V zahraničných talentových súťažiach ide skôr o to
aký predvedie súťažiaci výkon...
A čo sa týka Slovenskej hudby, príliš sa v nej neorientujem keďže odjakživa počúvam viac-menej len zahraničných umelcov.Ale musím uznať že v poslednom čase sa to tu dostalo na vyššiu úroveň.Celeste Buckingham je výborná, spieva krásne a hlavne po anglicky.A páčia sa mi aj pesničky od Majka Spirita.
A čo sa týka Slovenskej hudby, príliš sa v nej neorientujem keďže odjakživa počúvam viac-menej len zahraničných umelcov.Ale musím uznať že v poslednom čase sa to tu dostalo na vyššiu úroveň.Celeste Buckingham je výborná, spieva krásne a hlavne po anglicky.A páčia sa mi aj pesničky od Majka Spirita.
Michal: A kde myslíš že by sa
konkrétne tebe zadarilo v zahraničí?Krajina, kontinent..
Sofia: Vždy si dávam len tie najvyššie ciele.
Michal: A kde by si chcela najviac pôsobiť?
Michal: A kde by si chcela najviac pôsobiť?
Sofia: Ako väčšina mladých umelcov, ani ja nie
som výnimka a fascinuje ma Amerika.
Michal: Súhlasíš s tým že
akýkoľvek človek ktorý tam ide dokáže dosiahnuť úspech s tým že na to predovšetkým
potrebuje talent?
Sofia: Myslím si že je to predovšetkým o tom
ako je schopný ten človek pracovať.
Michal: Teraz otázka týkajúca
sa literatúry: Čo tvoji obľúbení autori, obľúbené knihy?
Sofia: Moja srdcovka ktorú som už prečítala
asi milión krát je od Stephena Chbosky - Charlieho malé tajomtvá.Je tam
neuveriteľne krásne opísané ako mladí ľudia rozmýšľajú.Príbeh je vo svojej
podstate jednoduchý: mladý hlavný hrdina Charlie prežíva všetky tie veci čo
mladí ľudia prežíajú: prvý sex, prvé drogy, prvé lásky...Ale práve to, že čosi
také jednoduché je napísané tak bravúrne a s toľkými múdrymi myšlienkami
dostáva túto knihu na prvú priečku v mojom zozname.
Potom určite Rowlingová.A nie nečítala som
Harry Pottera, prosím nehádžte do mňa kameňom.Čítala som od nej Prázdne miesto
a tie jej opisy sú neuveriteľné.Každú postavu vie vykresliť takým spôsobom že
mám pocit že icvh poznám a že ich každý deň stretávam na ulici.Je to kniha čo
zhltne teba, nie ty ju.
A nakoniec určite celá séria kníh
Tajomstvo.Tie knihy mi veľmi pomohli pochopiť život a aj keď by sa dalo povedať
že vo väčšine sa píše stále o tom istom, vždy mi pomôžu pripomenúť si čo som
zabudla.
Michal: A čo filmy?Ktoré by
podľa teba mali dostať ocenie?
Sofia: Videla som nedávno film ktorý mi
doteraz vŕta v hlave a skutočne sa mi vryl pod kožu-volá sa Blue Valentine.Je v
ňom krásne zobrazené aká je mladá láska hlúpa.Vzťah dvoch ľudí v mladom veku a
neskôr v dospelosti.Film je o láske avšak o realistickej.
Michal: Taká zvláštna otázka:
Čo by si poradila niekomu kto sa chce presadiť (napríklad spievaním, kreslením,
písaním, jednoducho akoukoľvek umeleckou činnosťou) ale nedokáže vyjsť z tej
svojej zóny komfortu?
Sofia: Som príšerný trémista a zatiaľ sa vždy
podarilo trému alebo strach odbúrať jednoduchou myšlienkou: Nech idem urobiť
čokoľvek, je to ako skočiť do studenej vody.Nadýchneš sa, zavrieš oči
a...skočíš.Chvíľu to bude nepríjemné, to áno.Ale za pár sekúnd sa budeš cítiť
ako ryba vo vode.A toto sa dá použiť vo všetkom.Keď som mala štrnásť chodila som
s jedným chlapcom ktorému som raz prehila, len tak, akoby mimochodom, že by som
chcela spievať.A on to zobral veľmi vážne a dotiahol ma za uši k učiteľovi
spevu.A keď už som tam stála, žalúdok ako hrozienko, ruky sa mi potili a chcelo
sa mi zvracať alebo prinajmenšom utiecť-nemala som inú možnosť než jednoducho
začať spievať.Čiže som skočila do studenej vody a potom už to išlo hladko.A
takto to mám úplne zo všetkým,Skočím do studenej vody lebo viem že ak by som
neskočila, nenávidla by som sa.
A ďalšia vec je disciplína.To nesmie chýbaš
nikomu čo chce niečo začať so svojím životom robiť.
Michal: Čiže ty nechceš byť
spojovaná s tým že si dcéra nejakého speváka?Chceš mať samostatnú kariéru,
samostatný život a všetko chceš dosiahnuť sama?
Sofia: Áno, samozrejme.Mám taký zlozvyk-
nedokážem niekoho žiadať o pomoc.Všetko vždy chcem dokázať sama.A pre toto
nechcem byť spájaná so svojím otcom pretože aj keby som mala tú možnosť-
presadiť sa vďaka jeho kontaktom a skúsenostiam, tak by som ju
nevyužila.Väčšina mladých ľudí v Bratislave ma pozná hlavne kvôli tomu ako
vyzerám a nie preto že by som nosila na čele cedulku s nápisom "Dcéra Roba
Grigorova".
Michal: Tak a teraz posledná
otázka- čo tvoje vzťahy v rodine?Vzhľadom na to že to jediné co sa riešilo v
bulvarnych článkoch.
Sofia: Tak v prvom rade- svojho otca nepoznám,
neviem ako žije ani čo tvorí.Ani či niekoho má, neviem o ňom jednoducho
nič.Moja mama mi vždy vedela nahradiť druhého rodiča keďže vždy sa o nás vedela
starať za dvoch.Neviem ako sa jej to podarilo ale je to skutočne veľmi silná a
oabdivuhodná žena.A čo sa týka mojej sestry, máme neutrálny vzťah.Každá sa
vyvíjame iným smerom a zbytočné debaty spolu nevedemie.
As we
pay up for the coffee, I realized one thing I would like to tell You. I’ve met
a lot of “artists”, not many of them who actually knew what that word means.
Being artist, doesn’t mean uplifting your mind, dressing in the latest fashion,
talking like a pretentious fuck, and doing nothing. That’s a pose. Being
artist, means lot of hard work, headache, and of course not enough sleep. You
got to bleed for that. So while the “artists” of this generation keep posing,
the rest of us, keep up the good work. Just like Sophie does.
PS: I’m
not a pretentious ass, I’m just ashamed for my Slovak grammar. Howgh.