Návštevnosť

nedeľa, 13. apríla 2014

Pravda o Sofii Grigorovej

 High heels. That’s about the first thing I notice about her. My god she’s taller than me with those. And then of course, other people and their condemning look, that fucked up look in the eyes telling her “attention whore” or “What the fuck is she wearing? How is it she goes out dressed like that?” But guess what? She doesn’t care. She loves it. It’s almost as she was born, to dress like that, she loves the attention. One thing I know about her, is she doesn’t even think about being “normal”. She is ready to be famous, this very minute.
We greet, we talk, we walk. And after we got lost in city, we finally found the place we were looking for. The coffee shop, one of many of those pro-hipsters places, with furniture from Ikea and not so low price. We order some coffee. Let’s get to work:
Michal: Kedy sa uskutočnil ten posledný rozhovor? A o čom ste sa vlastne rozprávali?
Sofia: Naposledy mi písal novinár z Nového Času či môže o mne urobiť článok s vysvetlením že to bude predovšetkým o mne a o mojej tvorbe.Odpovedala som kladne, veď prečo nie.Avšak bola som nemilo prekvapená keď mi poslal do mailu otázky.Bolo ich osem- päť sa týkalo môjho otca a tri mňa.Na otázky týkajúce sa môjho otca som z pochopiteľných dôvodov neodpovedala a zamerala som sa hlavne na otázky mierené na moju osobu.O dva dni mi ktosi povedal že už článok vyšiel a keď som si ho prečítala nemohla som uveriť vlastným očiam.Jediné o čom sa písalo bol môj vzťah s otcom a o odpovediach ktoré som napísala k téme "ja a moja tvorba" nepadlo ani slovo.Ani náznak.
Michal: Zhruba pred dvoma mesiacmi si uviedla rozhovor pre Plus 7 dní a chcel by som ešte podotknúť že budem absolútne úprimný a to isté očakávam aj od teba čiže otázka znie: Čo si myslíš o tom rozhovore a ako podľa teba funguje systém týkajúci sa "novinárčiny" na Slovensku?

Sofia: Rozhovor mi bol poslaný na autorizáciu avšak nemôžem povedať že by som s ním bola absolútne spokojná.Asi si treba zvyknúť na to že väčšina odpovedí bude vždy prekrútených aby pôsobili zaujímavejšie.Myslím si že ľudia by nemali veriť všetkému a ak ich zaujíma čo je pravda, stačí si otvoriť môj blog a tam si prečítať aká som a kto som.Často som zaškatuľkovávaná kvôli svojmu výzoru pretože ľudia v tejto krajine si radi ukážu prstom na niekoho kto si môže dovoliť to na čo oni nikdy nemali odvahu.Je jednoduchšie si pomyslieť "Pozrime sa ako vyzerá, to je určite blázon." ako danú osobu skutočne spoznať.Ľuďom nepríde zaujímavé (alebo aspoň si to novinári myslia) že dievča ako ja by mohlo byť aj celkom inteligentné, slušné, mohlo by čítať knihy a robiť niečo pre to aby sa v živote niekam dostalo.Príde im jednoduchšie si pomyslieť že som namyslená (už to slovo je absurdné) pretože mám otca speváka ktorého, podotýkam, nepoznám.A tým sa dostávame k tomu že o svojom otcovi neviem nič, je to pre mňa cudzí človek.Žila som s ním do troch rokov a v tomto veku si deti väčšinou príliš toho nezapamätajú.

Michal: Čiže súhlasíš s tým že celá novinárina čo tu momentálne máme, všetky články, všetok bulvár, nieje na to aby ukázal ľuďom pravdu ale na to aby ich určitým spôsobom pobavil?

Sofia: Presne tak.Články sú prekrútené tak aby vytvorili o človeku určitý obraz.A ľudia tomu obrazu veria.

Michal: A čo sa týka tvojej tvorby, čo by si si vybrala ako prvé?Hudbu alebo literárnu tvorbu?

Sofia:Určite by som si vybrala hudbu.Aj keď písanie je pre mňa neuveriteľne dôležité a myslím si že slovo samotné je najsilnejšia moc čo mám.Od siedmych rokov píšem literárnu tvorbu avšak tak ako niektorí ľudia potrebujú k životu sex, niektorí inú osobu, niektorí peniaze a niektorí drogy-ja potrebujem pozornosť.Neviem si bez pozornosti ostatných predstaviť život a chradnem keď tú pozornosť nemám.A spievaním si tú pozornosť aj získam.Viem sa predvádzať a viem si zo seba vystreliť tak aby sa ľudia na mne zabávali a preto by som si vybrala hudbu.

Michal: A čo konkrétne chceš tou hudbou povedať?

Sofia: Posolstvo mojej hudby sa mení tak ako sa mením ja.Pôvodné posolstvo bolo ukázať ostatným správnu cestu v živote a pozitívny pohľad na svet avšak tak ako žiaden človek tak ani ja nemôžem stále premýšľať len pozitívne.Vždy sú dobré a horšie obdobia.Čiže moja hudba jednoducho vyjadruja mňa samotnú.Vždy keď zažijem nejaký silný zážitok, hneď si sadnem ku počítaču a píšem pesničku.Píšem o ľuďoch ktorý na mňa nejakým spôsobom zapôsobili, očarili ma a môžem ti povedať že by boli mnohí prekvapení o kom všetkom som už napísala.

Michal: Takže taká kombinácia zážitkov ktorými chceš vyjadriť svoje pocity nad danou udalosťou?

Sofia: Áno, presne tak.Mám taký zlozvyk-opätovne sa do všetkých okolo mňa zamilovávam.Stačí že sa pár krát s niekým stretnem, sadne mi povahovo a hneď som hlavou v oblakoch.A dokážem byť takot zamilovaná do všetkých naraz.A z toho tvorím.Z toho ako na mňa tí ľudia pôsobia.

Michal: Myslím si že je to v poriadku čo sa týka umenia.A máš lásky na rozdávanie, to v tomto svete dosť chýba.

Sofia: Áno, nie vždy to tí ľudia pochopia.Vždy so sebou nosím nejaké posolstvo, aj čo sa týka môjho výzoru.Kombinácia farieb, ženských a mužských kúskov, líčenie- všetko v sebe nosí nejakú správu.Vidím samu seba ako biele plátno na ktoré môžem každý deň maľovať.

Michal: Kedy si začala uvažovať nad tým že sa staneš umelcom?Kedy si si uvedomila že máš potrebu niečo zo seba dostať von a ukázať to ľuďom?

Sofia: Od malička.Všetci okolo mňa s tým vždy počítali, vždy som vo všetkom mala absolútnu podporu a tvorím takpovediach odkedy som.Najväčšiu podporu som vždy našla u svojej mamy, ktorá si mnou bola vždy istá.Som strašne vďačná za to že ma vychovala takýmto spôsobom.Nikdy vo mne nezabíjala žiadne nádeje, žiadne ciele.Nech som povedala že chcem byť speváčkou, spisovateľkou alebo fotomodelkou-odpoveď bola vždy rovnaká: Výborne, tak sa snaž a dosiahneš to.

Michal: Čiže tvoja mama ťa podporovala v tomto snení a nechala ťa nech chodíš s hlavou v oblakoch.Pre "normálnych" ľudí to je niečo úplne nepredstaviteľné vzhľadom na to že veria v "realitu".Takže čo by si povedala na ten všeobecný názor väčšiny že treba stáť nohami pevne na zemi a že si musíš stanoviť ciele ktoré sú reálne uskutočniteľné?

Sofia: Myslím že ja tiež stojím nohami pevne na zemi.Myslím si že samotný výraz "stáť nohami pevne na zemi" znamená byť si vedomý svojimi schopnosťami, vedieť kam až sme schopní zájsť .Veľa na sebe pracujem ako každý iný človek, od štrnástich sa učím techniku spevu najsvedomitejšie ako je možné a veľmi dobre som si uvedomovala keď som začala chcieť spievať že neviem zaspievať správne ani jeden tón.Uvedomovala som si že som nevedela ani zakričať, môj hlas bol slabý a uzavretý a spievala som doslova falošne.To však neznamenalo že som sa hneď vzdala toho čo som si zaumienila.Myslím si že toto je najväčšia chyba ľudia robia.Nepočúvajú vnútorný hlas ktorý im vraví čo by mali robiť, nejdú tam kam ich to ťahá.Ak vás to ťahá k spevu, spievajte!Robte čokoľvek chcete aj keď na začiatku nebudete dobrí.O to viac musíte zabrať aby ste sa vyrovnali tým čo sú od vás lepší, nesmiete sa vzdať!

Michal: Takže by som to mohol nazvať tak že máš talent na to robiť to čo si zaumieniš?Súhlasíš si s tým že nemusíš mať nejaký konkrétny talent alebo že talent je síce dobrý ale nieje to zákad úspechu?

Sofia: Áno.Som si absolútne vedomá toho že nie som žiadna Aguilera, musela som sa techniku spevu naučiť od základov a stále ešte je čo robiť.Tón po tóne som si musela zafixovať do hlavy a samozrejme že som hneď po prvej hodine nebola hotová popová speváčka.Nikdy to tak nebude.Treba mať vytrvalosť a disciplínu a tie výsledky ktoré prídu potom budú stáť za to.

Michal: A čo tvoj úprimný názor čo sa týka hudby na Slovensku?Čo si myslíš napríklad o tom množstve talentových súťaží čo tu teraz máme?

Sofia: Nuž, veľa ľudí sa ma pýtalo prečo sa do jednej neprihlásim.A na to sú dva dôvody: prvý je že nechcem aby si ľudia mysleli že som postúpila len vďaka svojmu menu, ak by som postúpila.A druhý je ten že si myslím že by sa tam nemal prihlasovať nikto pretože tu na Slovensku sú tie súťaže len o výsmechu.Neustále sa pozeráme len na to ako zosmiešňujú jedného súťažiaceho za druhým a mne je nepríjemné sa na to dívať a už vôbec by som tam nechcela účinkovať.V zahraničných talentových súťažiach ide skôr o to aký predvedie súťažiaci výkon...
A čo sa týka Slovenskej hudby, príliš sa v nej neorientujem keďže odjakživa počúvam viac-menej len zahraničných umelcov.Ale musím uznať že v poslednom čase sa to tu dostalo na vyššiu úroveň.Celeste Buckingham je výborná, spieva krásne a hlavne po anglicky.A páčia sa mi aj pesničky od Majka Spirita.

Michal: A kde myslíš že by sa konkrétne tebe zadarilo v zahraničí?Krajina, kontinent..

Sofia: Vždy si dávam len tie najvyššie ciele.

Michal: A kde by si chcela najviac pôsobiť?

Sofia: Ako väčšina mladých umelcov, ani ja nie som výnimka a fascinuje ma Amerika.

Michal: Súhlasíš s tým že akýkoľvek človek ktorý tam ide dokáže dosiahnuť úspech s tým že na to predovšetkým potrebuje talent?

Sofia: Myslím si že je to predovšetkým o tom ako je schopný ten človek pracovať.

Michal: Teraz otázka týkajúca sa literatúry: Čo tvoji obľúbení autori, obľúbené knihy?

Sofia: Moja srdcovka ktorú som už prečítala asi milión krát je od Stephena Chbosky - Charlieho malé tajomtvá.Je tam neuveriteľne krásne opísané ako mladí ľudia rozmýšľajú.Príbeh je vo svojej podstate jednoduchý: mladý hlavný hrdina Charlie prežíva všetky tie veci čo mladí ľudia prežíajú: prvý sex, prvé drogy, prvé lásky...Ale práve to, že čosi také jednoduché je napísané tak bravúrne a s toľkými múdrymi myšlienkami dostáva túto knihu na prvú priečku v mojom zozname.
Potom určite Rowlingová.A nie nečítala som Harry Pottera, prosím nehádžte do mňa kameňom.Čítala som od nej Prázdne miesto a tie jej opisy sú neuveriteľné.Každú postavu vie vykresliť takým spôsobom že mám pocit že icvh poznám a že ich každý deň stretávam na ulici.Je to kniha čo zhltne teba, nie ty ju.
A nakoniec určite celá séria kníh Tajomstvo.Tie knihy mi veľmi pomohli pochopiť život a aj keď by sa dalo povedať že vo väčšine sa píše stále o tom istom, vždy mi pomôžu pripomenúť si čo som zabudla.

Michal: A čo filmy?Ktoré by podľa teba mali dostať ocenie?

Sofia: Videla som nedávno film ktorý mi doteraz vŕta v hlave a skutočne sa mi vryl pod kožu-volá sa Blue Valentine.Je v ňom krásne zobrazené aká je mladá láska hlúpa.Vzťah dvoch ľudí v mladom veku a neskôr v dospelosti.Film je o láske avšak o realistickej.

Michal: Taká zvláštna otázka: Čo by si poradila niekomu kto sa chce presadiť (napríklad spievaním, kreslením, písaním, jednoducho akoukoľvek umeleckou činnosťou) ale nedokáže vyjsť z tej svojej zóny komfortu?

Sofia: Som príšerný trémista a zatiaľ sa vždy podarilo trému alebo strach odbúrať jednoduchou myšlienkou: Nech idem urobiť čokoľvek, je to ako skočiť do studenej vody.Nadýchneš sa, zavrieš oči a...skočíš.Chvíľu to bude nepríjemné, to áno.Ale za pár sekúnd sa budeš cítiť ako ryba vo vode.A toto sa dá použiť vo všetkom.Keď som mala štrnásť chodila som s jedným chlapcom ktorému som raz prehila, len tak, akoby mimochodom, že by som chcela spievať.A on to zobral veľmi vážne a dotiahol ma za uši k učiteľovi spevu.A keď už som tam stála, žalúdok ako hrozienko, ruky sa mi potili a chcelo sa mi zvracať alebo prinajmenšom utiecť-nemala som inú možnosť než jednoducho začať spievať.Čiže som skočila do studenej vody a potom už to išlo hladko.A takto to mám úplne zo všetkým,Skočím do studenej vody lebo viem že ak by som neskočila, nenávidla by som sa.
A ďalšia vec je disciplína.To nesmie chýbaš nikomu čo chce niečo začať so svojím životom robiť.

Michal: Čiže ty nechceš byť spojovaná s tým že si dcéra nejakého speváka?Chceš mať samostatnú kariéru, samostatný život a všetko chceš dosiahnuť sama?

Sofia: Áno, samozrejme.Mám taký zlozvyk- nedokážem niekoho žiadať o pomoc.Všetko vždy chcem dokázať sama.A pre toto nechcem byť spájaná so svojím otcom pretože aj keby som mala tú možnosť- presadiť sa vďaka jeho kontaktom a skúsenostiam, tak by som ju nevyužila.Väčšina mladých ľudí v Bratislave ma pozná hlavne kvôli tomu ako vyzerám a nie preto že by som nosila na čele cedulku s nápisom "Dcéra Roba Grigorova".

Michal: Tak a teraz posledná otázka- čo tvoje vzťahy v rodine?Vzhľadom na to že to jediné co sa riešilo v bulvarnych článkoch.
Sofia: Tak v prvom rade- svojho otca nepoznám, neviem ako žije ani čo tvorí.Ani či niekoho má, neviem o ňom jednoducho nič.Moja mama mi vždy vedela nahradiť druhého rodiča keďže vždy sa o nás vedela starať za dvoch.Neviem ako sa jej to podarilo ale je to skutočne veľmi silná a oabdivuhodná žena.A čo sa týka mojej sestry, máme neutrálny vzťah.Každá sa vyvíjame iným smerom a zbytočné debaty spolu nevedemie.

As we pay up for the coffee, I realized one thing I would like to tell You. I’ve met a lot of “artists”, not many of them who actually knew what that word means. Being artist, doesn’t mean uplifting your mind, dressing in the latest fashion, talking like a pretentious fuck, and doing nothing. That’s a pose. Being artist, means lot of hard work, headache, and of course not enough sleep. You got to bleed for that. So while the “artists” of this generation keep posing, the rest of us, keep up the good work. Just like Sophie does.

PS: I’m not a pretentious ass, I’m just ashamed for my Slovak grammar. Howgh.

Bratislavská smotánka

"Asi milujem Bratislavu." povedala som Danielovi, len tak, lebo mi to jednoducho preletelo hlavou.
Vieš, poznáš to, keď človek vyrastá v hlavnom meste, v meste kde prežíva všetky tie veci ktoré prežívajú aj iné deti v dedinách a  v iných mestách ale my to prežívame tak intenzívnejšie, prestížnejšie, falošnejšie a zároveň hlbšie.
Pretože to mesto ktoré každý človek pozná, to mesto ktorého obyvatelia sú natoľko zaslepení tým že tam žijú že nepoznajú ani len jednu dedinu ďalej ako pár kilometrov odtiaľ, jednoducho si viem predstaviť že raz až odtiaľto odídem, sa sem budem rada vracať.Pretože je to tu krásne a má to svoju atmosféru a tiež preto, že je to celé jeden veľký klam.
Sme hlavné mesto ktoré sa tvári tak prestížne a povýšene, že na prvý pohľad vyzerá ako skutočná metropola a zároveň my všetci čo si tu nažívame veľmi dobre vieme aké falošné sú naše postoje.Pretože v skutočnosti žijeme na doraz.Sťažujeme sa na vysoký nájom, nekresťanské ceny, málo roboty ale zároveň si všetci veľmi dobre uvedomujeme že by sme odtiaľto nedokázali odísť- v rámci Slovenska.Pretože nás naplňuje ten pocit že sme niečo viac aj keď makáme o sto šesť aby sme si tento post zaslúžili.
A pri tom by sme všetci mohli popredávať naše drahé malé byty a kúpiť si veľké domy niekde inde.Lenže to sa nedá.
Sme Bratislava.
A ja si v poslednom čase uvedomujem aké mám šťastie.Pretože je to strašne vzrušujúce keď si predstavím že som jedno z tých deciek ktoré sa pretĺka staromestkými ulicami, jedno z tých čo sa stretáva s húfom ďalších zúfalých a mladých aby sme vyskúšali to všetko čo je zakázané a neposlednom rade jedno z tých ktoré je zvyknuté na mladú Bratislavskú smotánku.Chcem tým povedať, nedá sa zaprieť že všetky tie nádejné umelecké decká čo "niečo v živote dokážu" sa poznajú a vytvárajú spolu akúsi veľkú komunitu a tvária sa že sú niečo viac a ani sa nenazdáš a už do tej komunity patríš.Poznáš mladých hercov, muzikantov čo sa snažia dostať na výslnie, mladé začínajúce modelky...ľudí čo by pre človeka z malej dedinky alebo mestečka boli celebritami len preto že lebo sa niekoľkokrát mihli v novinách či televízii.Ale nás to netrápi, je to náš život a tento život ťa pohltí a zažerie sa ti pod kožu tak veľmi, až ti bude pripadať úplne prirodzené že už si jednou z týchto "celebrít" a nijako sa z týchto vecí neposerieš.

pondelok, 31. marca 2014

Za cenu umenia, vzdávame sa umenia.

Viem že je to absolútne logické, ale stala som sa všetkým čoho som sa kedy bála.
Toľko som sa zameriavala na to čo nechcem, až to mám tu, presne tu, na zlatom podnose rozprestreté.
Nehovorím že nie som šťastná so svojím životom, s tým ako vyzerám a s ľuďmi v mojom okolí.Som nadmieru šťastná.
Viete, vždy som sa bála stereotypu.
Bála som sa že raz skončím v nejakej kancelárii, kde budem robiť každú možnú sekundu a budem neskutočne, šialene cítiť ako strašne tam nezapadám.A tu to máme!
Rada by som povedala "Môj život nieje vybavovanie objednávok, čakanie na výplatu, ohováranie majiteľky a čakanie na klientov."- avšak, zákon príťažlivosti je nemilosrdný.
Mám pocit že ľudia ako ja, majú jeden zásadný problém.Nikdy nemôžeme nič robiť len trochu.Nikdy nemôžeme prestať vtedy keď máme dostatok.Potrebujeme zo seba vyšťaviť úplne všetko, do poslednej kvapky.Potrebujeme vedieť že sme urobili všetko nad naše vlastné očakávania.A aj keď toho dosiahneme-nikdy to nieje dosť.
A preto miesto písania textov a cvičenia hlasiviek sedím za počítačom a vytáčam klientov.Smiešne, však?
Prefackajte ma niekto.
Okamžite.
Toto nieje cesta ktorou som sa vydala a toto nebude cesta po ktorej budem kráčať.
Cítim sa ako v akejsi zlej komédii keď hlučne dupocem po chodbe so starými kobercami a nadriadená ako obyčajne utrúsi nejakú sarkastickú poznámku na môj účet.Cítim sa ako jeden z tých ľudí, ktorým som vždy radila ako sa vysporiadať so životom.Každý večer ma bolí hlava a chce sa mi zvracať, chce sa mi utiecť.
Keby som tak vedela vydýchnuť, drahí priatelia.
Chcem tak veľa?
Chcem len tvoriť, spievať a mať slobodu, vlastný príjem, zodpovednosť za svoj život.
Komické na tom však je, že sa stávam otrokom svojho života miesto toho aby sme kráčali ruka v ruke, ako spriaznené duše, ako šialene zamilovaní milenci.Takí ktorí by nikdy jeden druhému cielene neublížili.
Už dosť.
Vyčerpaná bolehlavka
Milujem ťa nech si ktokoľvek

sobota, 29. marca 2014

Verím že každý nájde pokoj

Viem že to nieje pravdepodobné keď si vezmeme príklad z predchádzajúcej generácie.
Avšak stále v kútiku duše verím že každý príbeh má šťastný koniec.Verím že naše sny nezostanú pohodené na smetisku a že každý nájde vo svojej duši pokoj.
Tak aby sa nemusel báť.
Tak aby zaspával s pocitom harmónie.Alebo vzrušenia.
Aj to dievča s jazvami na stehnách, ktorej matka nedala tú pozornosť o ktorú tak veľmi stojí.Aj ten chlapec ktorého myseľ je zadymená mariánkou čoraz viac a viac.Aj ten mladý z ulice ktorý nevie nájsť cestu von z toľkého blúdenia.
Aj ty.Hoci si možno úplne normálny a nemáš nijaké viditeľné problémy.
Viem že sú moje myšlienky naivné a detinské.Bodaj by stále boli!Až po koniec mojich dní.
Bude to šťastný koniec.
Pretože som tu.
Pretože žijem.
A pretože mám neskutočnú, neuhasiteľnú slabosť na dobrodružstvá.


piatok, 28. marca 2014

Zdravím seba a vás

Myšlienka blogu vzkriesila v mojej hlave kdesi na pol ceste medzi unudením sa k smrti a nadvládou stresu nad tým že strácam čas absolútnymi hlúposťami.
To je totiž môj najväčší strach, môj najväčší nepriateľ.Neustále sa obávam že strácam čas a dni budú plynúť nepovšimnuté, nepodstatné a neproduktívne.

Keď som bola ešte mladá (rozumej, dvanásť rokov) (áno, žartujem) blogovala som jedna radosť.Vieš milý človiečik, také tie blogy kde si navzájom komentujete s inými blogermi, prednastavujete články, hráte sa, ste kreatívni a každú myšlienku sa snažíte zaznamenať s pocitom ako: ČO AK BY TO BOLO ZAUJÍMAVÉ PRE ČLÁNOK.
Stará fotka, hihi (schválne, uhádnite vek!)

Jednoducho ma už prestalo baviť byť tou ktorá stojí takpovediac v pozadí a napriek tomu že žijem neustále na 200%, žijem len pre seba a pre ten vzácny malý okruh ľudí okolo mňa.A nechcem aby to tak bolo.

A keďže je to úplne prvý článok, chcem sa na začiatok predstaviť:


-Volám sa Sofia Grigorova, teší ma.
-Mám sedemnásť rokov.
-Mám kapelu v ktorej je mojou úlohou písať texty a spievať.
-Na to aby som mohla normálne žiť a dýchať potrebujem cítiť že robím niečo užitočné.
-Tvorím piesne, poviedky, básne, motivačné texty a romány.
-Nemám a nebudem mať priateľa ani priateľku.
-Nie, momentálne nepočúvam metal a tvrdšiu hudbu naozaj len minimálne.
-Doslova sa štítim samoty a neustále potrebujem mať pri sebe nejakú spoločnosť.
-Som mini. 168cm a 47kg . 
-Som so svojím telom spokojná ale ak by som pribrala, veľmi by ma to potešilo.
-Mojím fetišom sú vysoké topánky.
-Už mi nič nenapadá, ak by vás čosi zaujímalo, pýtajte sa.
Aktuálna fotografia na záver, nech sa nepovie